Terapeut hovorí o udalostiach Occupy Wall Street
Preklad: Miroslav Šimkovič
Včera večer som sa rozprával so skupinou aktivistov /organizátorov z celej krajiny o ich dojmoch z hnutia OWS (Occupy Wall Street – pozn. prekl.). Boli zvedaví na to, ako môžu byť vhľady terapeuta a facilitátora konfliktov, vyškoleného vo Worldworku (tzv. „práca v svetovom kanále“ – jedna z techník procesovo orientovanej psychológie), ktorý vyvinul Arnold Mindell, užitočné pre ľudí v hnutí. Po našej telekonferencii ma aktivisti povzbudili, aby som o tom napísal.
Za prvé, OWS je obklopené hromadou kritikov, od organizátorov dlhodobých sociálych zmien po mainstreamové médiá. (Mnoho mediálnej kritiky už bolo vypočutej, tak sa sústreďujem na vnútornú kritiku, ktorú som si vypočul.)
Od kritikov sa môžeme poučiť prinajmenšom dvomi spôsobmi. Môžu nám pomôcť zlepšiť sa tým, že poukážu na to, v čom sa naozaj potrebujeme zmeniť. Paradoxne, môžu nás kritizovať za niečo, čo v skutočnosti potrebujeme robiť kongruentnejšie. Keď sa na to pozeráme z tohto uhla, kritici možno upozorňujú na silu, o ktorej ešte nevieme, že ju máme.
Zoberme si jednu kritiku: Valné zhromaždenia vedú k istému druhu individualizmu ľudí, ktorí chcú byť počutí a chcú prispieť, neuvedomujúc si dopad na tisícky počúvajúcich. Na jednom nedávnom Valnom zhromaždení sa malá skupinka frustrovaných mužov zmocnila mítingu a nadávali a fyzicky sa vyhrážali celému zhromaždeniu. Aj pri menej dramatických situáciách je väčšina VZ plná súdenia, rozbíjačských vyhlásení a jedincov, ktorí opakujú jeden druhého, len aby mohli sami seba počúvať.
Z jedného bodu pohľadu je kritika platná. Áno, západný individualizmus môže byť veľmi problematický a je vždy vhodný čas naučiť sa byť aj členom komunity. Ale snáď je na tomto individualizme aj čosi krásne. Ľudia majú pocit, že môžu konečne prehovoriť o ekonomike, že ich hlas je dôležitý, že nemusia držať hubu a počúvať účastníkov televíznych diskusií, ktorí tam vyjadrujú svoje učené názory na danú tému a o ktorých sa predopkladá, že sú znalejší veci.
Môže byť užitočné o tom premýšľať v pojmoch hrania rolí. (Tak ako herec hrá množstbo rozličných rôl, aj my všetci hráme vo svojom živote rozličné role, niekedy bez toho, aby sme si ich boli vedomí.) Jednotlivci, ktorí chcú byť vypočutí na Valnom zhromaždení, môžu byť v roli niekoho, kto chce pozornosť. „Venujte mi pozornosť! Mám čo povedať!“ Po dlhé roky náš „demokratický“ systém ignoroval tieto hlasy. Boli vylúčené peniazmi, politickým systémom, ktorý dáva občanom len šancu voliť a finančným systémom, naklonenom nerovnosti. Ale teraz si táto rola nachádza svoj verejný hlas.
Táto rola sa rozpráva s inou rolou, ktorá nepočúva. Mnohí bankári, politici, médiá a ďalší sú súčasťou role „nepočúvania“. V podstate jej hlas hovorí: „Drž zobák! Nepočúvam ťa!“ (Hoci sa naučili byť rafinovanejšími: „Kiež by protestujúci mali jedno posolstvo.“)
Musí tu byť aj tretia rola – počúvajúceho, ktorý drží priestor a prijíma to, čo ten druhý ponúka.
Urobme si to užitočným: Facilitátori, organizátori a aktivisti by možno mohli mať prínos z toho, keby vedeli, že tieto tri role sú tu navôkol. Napríklad, keď niekto na Valnom zhromaždení priveľa hovorí , facilitátor by mal zopakovať naspäť to, čo hovoriaci vraví, prejdúc k esencii hovoreného, tak aby hovoriaci vedel/a, že je počutý a snáď sa tak ten človek tiež dozvie, čo sa vlastne snaží povedať.
Videl som, na viacerých miestach sveta, že to funguje. Počas fóra za uzmierenie na Balkáne, krátko po tom, čo tam prebehla vojna, jeden bosňanský Chorvát nie a nie prestať rozprávať, doslova mariac rokovanie, napriek úpenlivým prosbám z radov jeho vlastných kolegov a spoluúčastníkov. Keď som mu naspäť zopakoval, čo som si myslel, že sa snaží povedať, poďakoval sa mi a sadol si na miesto. Keď sa ľudia cítia byť vypočutí, prestanú požadovať čas na to, aby mohli hovoriť, pretože naplnenie chýbajúcej role počúvajúceho prináša úľavu tomu, kto má niečo, čo chce povedať.
Samozrejme, robiť toto môže byť výzvou. Každý chce rozprávať, ale kto môže naozaj počúvať? Pri worldworku hovoríme, že starešina je tou osobou, ktorá môže vypočuť všetky hlasy, ktorá podporuje každého k tomu, aby prehovoril a bol vypočutý, je osobou, ktorá chce to najlepšie pre všetky strany daného konfliktu. OWS, podobne ako celý zvyšok sveta, potrebuje viac takýchto starešinov.
Iný spôsob, akým môžeme toto zužitkovať, je myslieť si, že pravdepodobne každý človek potrebuje byť počutý a každý potrebuje v sebe kultivovať počúvajúceho. Jedným zo spôsobov, ako je možné začleniť túto dôležitú potrebu, je rozdelenie veľkých skupín na páry či skupinky troch ľudí, ktorí môžu aktívne načúvať jeden druhému o danej téme. Occupy Minneapolis to využilo s obrovským úspechom počas procesu konsenzu, ktorý bol rutinovane blokovaný. Po zdieľaní v pároch sa mohla skupina pohnúť vpred. Alebo, austrálska facilitátorka Holly Hammondová našla hodnotu v „požiadaní ľudí, aby zdvihli ruky ako odpoveď na nejaké otázky, napr. ‚Zdvihnite ruku, ak je toto vaše prvé valné zhromaždenie‘ (veľmi užitočná informácia!); ‚Zdvihnite ruku, ak ste kempovali na námestí‘; ‚Zdvihnite ruku, ak ste boli prítomní počas súdneho vysťahovania‘, atď.“ Obe metódy dali ľudom pocit, že im niekto načúva, že sa o nich zaujíma a že boli pre to, čo sa dialo, dôležití.
Toto je, mimochodom, jeden dôvod, pre ktorý môže byť model rady hovorcov účinný. V tomto modeli existujú tri skupiny afinity (affinity = spriaznenosť, podobnosť, blízkosť – pozn. prekl.) – začlenené malé skupinky, takže každý môže hovoriť – a každá z nich posiela zástupcov, ktorí sedia na rade hovorcov, ako spice kolesa. Každá spica sa môže so svojou afinitnou skupinkou radiť a celý proces sa koná na verejnosti, takže sa v ňom snúbi transparentná reprezentácia a participácia.
Počúvajúcemu sa podobá oceňovateľ. Na niektorých VZ sú ľudia napádaní, keď vstúpia do novej role lídrov. O koľko vzrušujúcejšie by to bolo, ak by tieto statočné duše boli povzbudzované a tlieskalo sa im za to, keď vzali na seba riziko vedenia. Jeden OWS aktivista prišiel s iným riešením: postavte veľkú tabuľu, na ktorej môžu ľudia nechať anonymné (alebo podpísané) odkazy uznania pre ľudí v tábore. Je to ďalší spôsob ako dať príklad toho, že ľudia počúvajú!
Človek, ktorý chce pozornosť, súvisí s rolou toho, kto chce niečím prispieť. Dokonca aj dlhodobí organizátori môžu zistiť, že nevedia, ako majú prispieť tomuto hnutiu, ktoré má svoju vlastnú kultúru, ktorá sa im nemusí zdať byť strategická či udržateľná. Môžu mať pocit, že aj oni sú bezmocní, a majú pocit, že sa musia prispôsobiť kultúre valného zhromaždenia a pravidlám, ktoré určili organizátori Occupy Wall Street. A tí, ktorí očakávajú, že sa dlhá história útlaku zase zopakuje, môžu mať pocit, že ich hlasy a príspevky nebudú také vítané.
Keď si všimneme rolu spoločníka, toho, kto prijíma niečí príspevok, nájdeme spôsoby, ako pracovať s touto dynamikou. Napríklad, facilitátori sa môžu znova pokúsiť dať ľudí do malých skupiniek, kde sa budú jednotlivci striedať a hovoriť o tom, čím by chceli prispieť tomuto hnutiu. Ďalší ľudia v malej skupine ich môžu priviesť k reči a povzbudiť ich, aby si našli spôsob ako priniesť svoje jedinečné dary. Mnoho ľudí chce prispieť, ale nevedia ako. Je dôležité podporiť ľudí, aby našli svoje silné stránky a naplnili svoju potrebu prispieť. To môže zabrániť, aby sa ľudia cítili odradení či bezmocní (a tak predísť škodlivým dôsledkom ako je rozhodnutie viac sa nevrátiť , alebo odrádzaniu druhých od zapájania sa do hnutia). Vnáša to tiež nový život do hnutia tým, že sa vnesú nové idey a energia priamo zdola.
Keď som tento bod spomenul organizátorom sociálnej zmeny, okamžite ho začali používať. Jedna mladá farebná žena z New Yorku hovorila o svojej frustrácii z toho, že zatiaľ čo farební sa prejavovali, ich príspevky boli často minimalizované. Mala pocit, že OWS potrebuje presný opak – ceniť si a uprednostňovať tieto príspevky, aby hnutie pokračovalo v rozširovaní sa a diverzifikovaní. Ďalší farebný organizátor z Philadelphie ju priviedol k reči, opýtajúc sa jej, ako si predstavuje to, ako to vylepšiť. S tým, ako ju ocenil a prijal jej skvelé nápady sa jej počiatočná váhavosť transformovala do vzrušenia. Potom sa jej opýtal, či by sa jej v istom okamihu páčilo kaučovanie, čo ona uvítala. O týždeň neskôr facilitovala míting farebných so 100 účastníkmi, takisto mediálny tréning pre farebné ženy, kde ich učila lepšie nájsť svoj hlas, začínať rozhovory a hovoriť v médiách. Mala aj ďalšie projekty/príspevky. Ako napísala, „Moja myseľ a srdce tančia.“
Tu bol jeden veľký príklad toho, čo si predstavujem že sú množstvá potenciálnych príspevkov, ktoré by mohli dostať podporu, ak si všimneme a naplníme rôzne role v poli.
Nezabúdajme, že muž, ktorý si chcel vypočuť jej nápady a myšlienky, tiež sám prispel. Naplnenie role prijímateľa bolo samo osebe príspevkom!
Bol jedným z tých skúsených organizátorov, ktorí nenašli spôsob ako byť pre hnutie OWS užitočnými. Niekoľkokrát sa pokúsil dať radu facilitátorom OWS o tom, ako mať lepšie valné zhromaždenia a ako vytvoriť trvale udržateľnejšie hnutie, ale bezvýsledne. Teraz si uvedomil, že bol zaseknutý v roli toho, kto hovorí (jeden z množstva dobromyseľných ľudí, z ktorích sa stanú radcovia), než aby bol starešinom. Vtedy sa rozhodol skúsiť čosi iné. (Je dôležité si všimnúť, že po tom, ako ju vypočul, sa jej opýtal, či by chcela kaučovanie, potom počkal na jej spätnú väzbu, než ponúkol svoje vlastné myšlienky a nápady.)
Iným spôsobom, ako sa na toto všetko dá pozerať, je cez šošovku kritiky, ktorá bola voči hnutiu OWS mainstreamovými médiami vystupňovaná – že má hnutie toľko hláv a žiadne jednotné posolstvo. Než aby sme sa pozerali na pravdivosť či nepravdivosť tejto kritiky, pozrime sa, či je na nej niečo dobré! Ak je OWS stvorením s mnohými hlavami, potom hocikto môže byť tou hlavou. Keď toľké hlavy spievajú krásne piesne, je na každom z nás, aby sme počúvali a zároveň spievali svoju vlastnú pieseň. Tie najkrajšie a najpresvedčivejšie budú vypočuté. (Písanie tohto článku po hlbokom načúvaní týchto aktivistov je mojou vlastnou snahou prispieť piesňou. Možno si ju niekto vypočuje.) Z tohto hľadiska sme my všetci potenciálnymi lídrami tohoto hnutia.
Podľa Mindellovej idey hlbokej demokracie, keď majú všetky piesne a roly šancu byť vypočuté, múdrosť skupiny či komunity môže vzrásť. Možno stvorenie s mnohými hlavami, ktorým OWS je, potrebuje našu konkrétnu pieseň, náš konkrétny smer. Svet sa sám seba pokúša vyjadriť. Používa na to nás. Tým, že budeme veriť vo svoj vlastný hlas, vo svoju vlastnú zvláštnu časť a tým, že budeme aktívne načúvať svojim rovesníkom, môžeme pomôcť tomu, aby sa múdrosť a sila hnutia rozvíjali.
Zdroj: infrontandtcenter.wordpress.com
Preklad: Miroslav Šimkovič